Ako som sa vypletala z osobného dna.

Ako rana z čistého neba

Odišiel kamarátovi rúbať cez vikend drevo a neprišiel späť. Bolo to nepochopiteľné… keď neprichádzal, mama mi vraví: “pozri sa do skrine!”. Na môj úžas jeho veci boli preč. Zrútila som sa. Plakala som 20 hodín, až mi pani z poradne na UPSVaRe, kam sme chodila odporučila zavolať psychiatrovi, aby sa nestalo nič horšie. 

Bola som onálepkovaná: “Ona je dvakrát rozvedená, každé dieťa s iným, nik s ňou nechce byť… To som si o sebe myslela ja. Proste nič moc a do toho strach, že neuživím svoje deti, lebo jeden výživné vôbec na staršieho syna neplatil a s druhým som to musela riešiť súdom. ….

Jedného dňa som sedela pri počítači a hľadala na internete niečo do práce. Náhodou pri prezeraní internetu som sa prvýkrát  dostala na stránku Artmama, ktorú som vôbec nepoznala a objavila som tam fotografiu krásneho košíka.

Až neskôr som zistila, že Artmama bola vtedy miestom, kde ženy zverejňovali fotografie svojich výrobkov, komentovali ich, písali si správy a navzájom sa inšpirovali. Niečo ako dnešný Facebook, ale zameraný najmä na tvorenie.

A práve tam som uvidela košík, do ktorého som sa na prvý pohľad zamilovala. Tak veľmi sa mi páčil, že som jeho autorke napísala komentár a poprosila ju, či by ma ho naučila upliesť.

Odpísala mi, že ona sama sa to naučila na kurze a takto na diaľku ma to naučiť nevie. Poradila mi, aby som si našla živý kurz pletenia košíkov.

Lenže bol rok 2007 a ja som vôbec netušila, kde sa také kurzy organizujú. Nakoniec som o mesiac  jeden našla v Modre. Vybrala som sa tam aj so svojou malou dcérkou, lebo nebolo, kto by ju varoval. Ani neviem opísať ako som bola nadšená, netuším čo ma tak k tomu košíku až magneticky priťahovalo.

Môj prvý košík mám dodnes

Bolo to 8. mája 2007.

Na kurze v Modre som si uplietla svoj prvý košík z pedigu. Mám ho dodnes a stále ho používam. Bola som nadšená. Hneď pri odchode z kurzu som si nakúpila ďalší materiál na pletenie. Aj som sa pýtala, čo si mám kúpiť, ale radu som nedostala, tak som si zobrala prúty a nejaké obdĺžnikové dná, že si urobím košíky do skríň.

Avšak, keď som sa vrátila domov, tašku s pedigom a drevenými dnami som odložila do skrine. Nepustila som sa hneď do ďalšieho pletenia, pretože ma čakali klasické každodenné povinnosti. Ráno vychystať deti, syna poslať do školy, dcérku odviesť do škôlky a ísť do práce. Dni sa v každodenných povinnostiach zlievajú a keď k nim ešte pribudne smútok , bolesť a neistota sú ešte aj pochmúrne.  

K pedigu som sa vrátila až približne po dvoch týždňoch. A vôbec to nebolo preto, že by som si naplánovala ďalšie tvorenie.

Potrebovala som zamestnať hlavu, tak som si išla upratať kuchynskú skrinku.

Ako vznikol môj prvý samostatne upletený košík

Vtedy sa to stalo!

Bola sobota ráno a rozhodla som sa vytriediť si veci v kuchyni. Otvorila som skrinku, v ktorej som mala rôzne papierové krabičky z obchodu. V jednej boli sáčkové polievky, v ďalšej vanilkové cukry, pudingy a všelijaké iné polotovary.

Pri pohľade na tie krabičky mi napadlo, že by som ich mohla vyhodiť a namiesto nich si upliesť pekné košíky.

Veď ja mám niekde odložené drevené dná a pedig!

Nechala som kuchynskú skrinku otvorenú, išla som k šatníkovej skrini a vytiahla z nej tašku, ktorú som si priniesla z kurzu. Zrazu som sa cítila ako v medzi priestore, už ma ta kuchyská linka až tak nezaujímala, fascinovane som v rukách držala pedig a dná a túžila z nich mať svoje krásne nové a praktické košíky. 

No vtedy som zistila, že si dobre neviem spomenúť, ako začať a ako postupovať!

Na kurze som si košík uplietla, ale teraz som bola doma sama. Nemal mi kto pomôcť. Poradiť. Ukázať mi, čo a ako. V myšlienka som sa vracala ku kurzu a spomínala. Postupne, pomaly sa mi vybavovali záblesky krokov. Spomenula som si, že si mám spočítať dierky v drevenom dne. Lenže ako dlhé prúty si mám nastrihať? Koľko ich budem potrebovať? A čo všetko mám vlastne pripraviť? Ako postupovať?

Pamätala som si, že pedig treba pred pletením namočiť.

Začala som vyťahovať prúty z veľkého balíka. Boli strašne dlhé, skákali mi ako struny a vôbec sa mi s nimi dobre nemanipulovalo.

Nakoniec som si nastrihala približne štyridsať centimetrové prúty, namočila ich do vody, vytiahla a nastrkala do dierok v drevenom dne. Bolo to veľké obdĺžnikové dno, približne 24 × 36 centimetrov.

Potom som vzala tri dlhšie prúty a začala som opletať. Motali sa mi do seba a ja som s nimi mierne zápasila.. 

Kým som si všetko pripravila, nastrkala  prúty do dna a uplietla prvý riadok, trvalo mi to strašne dlho. Ďalší riadok už išiel ľahšie. Celý ten čas, čo som plietla, som nevnímala svet okolo seba. Ani som si nespomenula, že som chcela upratovať. Bolo mi jedno, že tam sedím na zemi s rozpleteným košíkom a uvedomila som si to až vtedy, keď som v rukách držala svoj nový košík na pochutiny do mojej kuchyne. Cítila som sa tak zvláštne dobre a pokojne, boli to pocity ktoré som poslednej dobe nezažívala.

Tak vznikol môj prvý košík, ktorý som si uplietla úplne sama doma.

Je pravda, že som si ho pôvodne predstavovala ako vysoký, hranatý košík s rovnými stenami. Výsledok bol trochu iný. Bol čapatý, rohy mal krivé a namiesto hranatých boli skôr oblé. 😁 No bol dokončený, hotový a ja som sa pri jeho pletení cítila naplnene a pokojne.

Keď som ho dokončila, vložila som doňho všetko, čo som v ňom chcela mať, a tešila som sa, že som to dokázala.

Až potom som pokračovala v upratovaní.

Tvorenie mi robilo dobre na duši 

Postupne som začala pliesť ďalšie košíky. Nezostala som však len pri pedigu. Mala som chuť skúšať nové materiály a techniky, a tak som maľovala na sklo, modelovala z hliny misky, rôzne nádoby a laicky som maľovala aj obrazy.

Jednoducho som tvorila.

Keď som niečo dokončila a videla výsledok svojej práce, mala som z toho veľmi dobrý pocit. Tešilo ma, že mi pod rukami vzniká niečo nové, niečo, čo som si sama vymyslela, alebo som sa to naučila vytvoriť.

Pridala som sa k ženám na Artmame. Svoje výrobky som odfotografovala mobilom a fotografie som pridala na Artmamu. Neboli to žiadne profesionálne zábery. Odfotila som, čo som vytvorila, a podelila sa o to s ostatnými ženami.

Postupne mi začali písať komentáre. Páčili sa im moje košíky, zaujímali sa o to, ako ich vyrábam, a niektoré sa chceli pletenie naučiť.

Na Artmame sa dodnes zachovali fotografie mojich prvých výrobkov. Keď sa na ne dnes pozerám, vidím košíky do kuchynských skriniek, farebné košíčky, hlinené misky, maľované poháre aj obrazy. Vidím svoje začiatky, všetko to skúšanie a učenie sa. Všetku tú pohodu.

Vtedy som však nad tým nezamýšľala, ako nad nejakou životnou zmenou. Robila som jednoducho to, čo ma veľmi bavilo a prinášalo mi to veľkú radosť.

Osobná premena, ktorú som vôbec neplánovala

Dnes sa veľa hovorí o osobnom rozvoji, o práci na sebe, o zmene myslenia, vibráciách a energii.

Keď som však v roku 2007 začala pliesť košíky, nič z toho som neriešila. Nemala som žiadny plán, že teraz začnem pracovať na sebe a zmením svoj život. Vôbec som nevedela, že sa také niečo dá.

Ja som si len chcela upliesť košík. Potom ďalší. A popritom som objavovala samú seba a ten čas, ktorý som do vtedy venovala všetkému naokolo som nevedomky začala dávať sebe.



Tvorenie mi prinášalo veľmi dobrý pocit.

Až s odstupom času som si začala uvedomovať, že tá radosť nebola len o hotových výrobkoch.

Dnes to vnímam tak, že sa mi postupne menilo vnútorné naladenie, vibrácie a energia. Začala som vyžarovať inú energiu a žiť inak než dovtedy.

Lenže v tom čase som o tom vôbec nevedela. Nesledovala som na sebe žiadne zmeny, nehodnotila som svoj pokrok v osobnom rozvoji a ani som si nedávala žiadne ciele. Nebol to plán. Len viac a viac som sa tešila na pocit radosti a pokoja keď držím v rukách pruty pedigu a pletiem. 

Starala som sa o deti, chodila do práce a pritom som tvorila niekedy aj do noci.

To, čo dnes nazývam svojou osobnou premenou, sa dialo prirodzene, popri bežnom živote. Ako vedľajší produkt radosti z tvorenia.

Z náhodného tvorenia vznikla nová práca

Keď som na Artmame zverejňovala fotografie svojich košíkov, ženy sa ma začali pýtať, či by som aj ich naučila pliesť košíky. 

A tak sa z môjho domáceho tvorenia postupne stalo aj tvorenie s ďalšími ženami. Stretávanie sa žien pri tvorení napĺňalo každú z nás, veď tak to bolo od nepamäti, že sa ženy stretávali v ženských kruhoch. 

Začala som v obývačke organizovať živé kurzy pletenia košíkov z pedigu. Stretávali sme sa, plietli, učili sa nové postupy a vznikali ďalšie a ďalšie košíky. Z týchto stretnutí a tvorivých víkendov mám dodnes fotografie. Rodili sa nové priateľstvá a vzájomná podpora. 

Ženy zažívali radosť a prirodzený oddych, ktorý sa im veľmi páčil. Po kurzoch si začali nakupovať pedig na pletenie u seba doma. Už som im vedela lepšie poradiť, koľko čoho si nakúpiť, aby v tom doma netápali tak, ako ja. Medzi tým ma oslovilo naše mesto, aby som prišla pliesť košíky na Májový kvet, alebo na Trnavský jarmok a tam som sa začala ešte viac vypletať a preciťovať radosť z tvorenia. 

Majiteľka Artmamy mi vtedy ponúkla vyrobiť si svoju stránku s názvom Ribišška a tak vznikol aj môj prvý eshop, ktorý funguje do dnes.

Stále viac a viac som sa cítila s dievčatami dobre a oni stále viac chceli pliesť, no veľakrát nevedeli pre povinnosti a vzdialenosť z ich domovov pricestovať na kurz a užívať si tvorenie. 

Začala som už v roku 2007 rozmýšľať, ako to urobiť, aby som im dokázala kurzy priniesť do ich domovov.

Preto som neskôr začala svoje postupy natáčať aj na video, aby sa ženy mohli učiť a hlavne relaxovať pri pletení košíkov v pohodlí a u nich doma. Aby nemuseli pátrať v pamäti ako s pletením začať, ako ľahko pliesť a hlavne, ako ukončiť košík, lebo ten pocit, že si to po kurze nepamätajú som dobre poznala.  

Od roku 2015 učím pletenie košíkov aj prostredníctvom online kurzov a postupne vznikla moja Škola pletenia košíkov z pedigu.



Dnes ženám vysvetľujem, nie len, ako pliesť, ale hlavne, ako si správne pripraviť osnovné prúty, ako upliesť rovné steny, pekné rohy alebo ako dokončiť košík uzávierkou, často si spomeniem na svoju prvú sobotu s pedigom.

Dnes už s úsmevom, ale aj s dojatím spomínam na svoj prvý košík, na prvý kurz aj na tú otvorenú kuchynskú skrinku. Stále si pamätám na bolesť, ktorá ma vtedy pohlcovala. A aj na okamih, keď som vytiahla veľký balík pedigu. Dlhé prúty mi skákali ako struny a ja som vôbec netušila, aké dlhé osnovné prúty si mám nastrihať. No práve pri tom pletení som na chvíľu prestala vnímať všetko, čo ma trápilo. A samozrejme, spomínam si aj na ten môj prvý čapatý košík.

Práve preto ženám, ktorým sa páčia košíky a chceli by si to vyskúšať, ukazujem postupy tak, aby sa pri pletení nemuseli trápiť s otázkami, na ktoré som celých šesť rokov musela hľadať odpovede ja sama.

Hovorím im: „Povediem ti ruky.“

Tak ako na živom kurze, aj vo videokurzoch im môžem ukázať každý krok. Len s video kurzom si vedia video zastaviť, vrátiť sa k nemu a pokračovať vlastným tempom. Nemusia sa nikam ponáhľať. Nemusia už zažívať neistotu, že to nedokážu, nakoľko ma majú po ruke vždy, keď to potrebujú. 

Môžu pliesť krásne košíky a pritom oddychovať. Môžu si užívať radosť z tvorenia vlastnými rukami výrobou praktických a krásnych originálnych košíkov v pohodlí domova.

Vypletala som sa zo svojho osobného dna

Keď sa dnes vrátim v spomienkach do roku 2007, uvedomujem si, čo všetko sa začalo jedným náhodným obrázkom na internete.

V tom čase ma opustil partner a ja som zostala s dvoma deťmi. A potom som uvidela košík, ktorý ma zaujal natoľko, že som sa ho chcela naučiť upliesť.

Napísala som jeho autorke, našla si kurz, uplietla svoj prvý košík a o dva týždne som sa doma pustila do ďalšieho.

Tvorila som viac a viac, uzdravovala som svoje telo, aj dušu. Zverejňovala svoje výrobky a stretávala ženy, ktoré mali rovnakú radosť z tvorenia.

Z toho všetkého časom vznikli moje živé a aj video kurzy. Zamilovala som sa do pletenia košíkov a je to moja milovaná práca, ktorej sa venujem dodnes.

Ale to najdôležitejšie som pochopila až neskôr. Že som sa nevedome, ale isto vyplietla zo svojho osobného dna.

Nevedela som, že si tým mením život. Nezačala som pliesť preto, aby som sa stala lektorkou alebo aby som si vybudovala školu pletenia košíkov. Ani som nezačala pliesť s cieľom meditovať, lebo som ani nevedela že pletenie je jednou z najnetradičnejších meditačných techník či indiánov, alebo slovanov. 

Začala som preto, lebo som zrazu na internete uvidela niečo krásne a chcela som to vedieť vytvoriť aj ja!

Až potom som zistila, akú veľkú radosť mi tvorenie prináša. Akú sebahodnotu pri tom cítim. 

Dnes už viem, aký význam má v mojom živote práve to, že sa tejto činnosti venujem. Že som si našla niečo svoje, pri čom mi bolo a aj je stále veľmi dobre.

Preto ženám často hovorím: Nevieš spať, cítiš sa zahltená z práce? „Rozbehni ruky, zastavíš hlavu.“

Pri pletení sa sústredíš na to, čo robia tvoje ruky. Sleduješ, ako jeden prút prechádza popred druhý, ako rastie stena košíka a ako sa postupne približuješ k dokončeniu košíka.

A keď je košík hotový, držíš v rukách niečo, čo si sama vytvorila. Sama si to dokázala, krásne, originálne, vysoko praktické. 

Ja som takto začala v roku 2007 a pletenie košíkov je súčasťou môjho života dodnes.

Možno si to budeš chcieť vyskúšať aj ty

Keď som na Artmame prvýkrát uvidela ten krásny košík, nevedela som o pletení z pedigu nič. Ani som netušila, kde sa to môžem naučiť.

Dnes už ženy nemusia hľadať živý kurz a cestovať za ním tak, ako som kedysi cestovala ja do Modry, do Brna, Do Prahy, Do Jindrichovho Hradca a kadetade po slovenbsku a čechách.

Ak ťa pletenie košíkov zaujíma, pripravila som pre teba bezplatný online kurz Začíname s pletením košíkov z pedigu, v ktorom ťa bezpečne prevediem prvými krokmi.

A aby sa ti začínalo ľahšie, doma, bez organizovania domácnosti, bez cestovania a bez zháňania ubytovania a s pesnými radami, ktoré sa ti pri pletení zídu a vďaka ktorým to dokážeš.

Nemusíš mať predchádzajúce skúsenosti. Stačí, ak máš chuť vyskúšať si niečo nové.

Možno si upletieš jeden košík, ktorý budeš používať doma. Možno sa ti to zapáči a upletieš si ďalší.

Možno aj ty, tak ako ja a ďalšie tisíce žien, objavíš radosť z pletenia, ktorá s tebou zostane dlhé roky.

Maj sa krásne a do pleteniaaaaaaaaaa!
        

Komentáre

zatiaľ žiadne. Buďte prvý, kto napíše komentár - kliknite sem